Ženy s krivkami sú krásne! Kosti sú pre psov, pre mužov je mäso!

Známa zdieľala tento status na Facebooku, tak sa mi dostal do zorného poľa. Nebol prvý svojho druhu. Namiesto toho, aby som k 7875 likom pridala ďalší, tak som sa pochytila s kamarátkou. 

Hovorím: „Krivky sú v pohode, ale ak ich rysuje naukladané sadlo, potom mi podobné vyhlásenia prídu alibistické. Oblosť je OK, tučnota pochybujem!

Ona na to: „No, ja vnímam tento status tak, že je určený pre ženy, ktoré majú nejaké tie oblinky, aj keď pijú iba vodu! Neustále sa trápia, že majú nejaké kilo navyše. Ide o to, aby sa netrápili, netrpeli depresiami a mali radi samé seba také, aké sú.“

Trafila to presne. Niekto si potrebuje dodať guráž. Ale, označiť  štíhlosť ako, "kosti pre psa“ nikomu k zahnaniu depresií nepomôže, ani chlapov nepresvedčí, že sa im majú páčiť tučné ženy.

A nikto nepriberá „z vody“.

Naposledy mi to tvrdila moja pedikérka: „Ja skoro nič nejem a priberám“! Nešťastná, ukrivdená, naštvaná na celý svet, jak je to nespravodlivé, že iní zjedia koňavola a ona aj zo vzduchu tučnie. Keď už nedokázala udržať ruku s mobilom pri uchu, lebo sadlo nepustilo lakeť, priznala, že naozaj neje, ale žerie! Stále, celý deň. Skončilo to podviazaním žalúdka, lebo sama sa už nedokázala uregulovať. Schudla a drží sa.

Dôležité bolo priznať problém. To poznám, to je najťažšie. Najskôr som si musela uvedomiť, že neúmerne chlascem, až následne som s tým dokázala pohnúť. A potom, milé „krivkové“ ešte treba vydržať a nerozožrať sa znova! A to nikto za vás neustriehne.

Aby som len nemudrovala, pridám jeden tip: Poznáte metódu „prerušovaného pôstu“? Sama som nevedela, že to, čo praktizujem nejak podvedome takmer celý život, má aj takéto odborné pomenovanie (mesiac dozadu som to zistila z nejakého článku).

Ide o to, že jem čo chcem, koľko chcem, ale najskôr okolo tretej poobede (v tom článku to bolo konkretizované na 16 hodín od posledného jedla v predchádzajúci deň). Absolútne nič si v tej „pôstnej“ pauze nedám, okrem rannej kávy.

V podstate som sa k tomu dopracovala najskôr nedostatkom peňazí v mladších časoch, neskôr nedostatkom času popri deťoch. A ešte mám takú „úchylku“, že keď nemôžem mať na jedlo kľud, tak radšej nejem vôbec dovtedy, kým som si nie istá, že ma nič rušiť nebude.

Keď som „zbohatla“, odštudovala potomkov a našla som si kľud na jedlo aj skôr, ako poobede, začali sa mi nejak prudko zmenšovať veci v šatníku.

Našťastie som si uvedomila, že môjmu metabolizmu prospievali rána bez raňajok a že aj jablko je jedlo. A aj to, že naši predkovia neboli obézni, lebo jedavali podobne, ako ja. Raz za deň a vačšinou až keď porobili čo mali. Za socíku tiež nebolo toľko možností stále do seba niečo džgať, kebaby a pizze nepredávali na každom rohu. Buď si si zbalil desiatu, alebo si dostal až obed v jedálni, či večeru doma. Zvieratá (nie kamarátkin kocúr!) predtým, ako niečo zjedia, musia si to najskôr uloviť a určite nelovia celý deň!

Takto som si to poodvôvodňovala, vrátila som sa k predchádzajúcemu modelu stravovania a aj do starých riflí.