Prečo som požiadala o blogerský azyl na iDnes

Išlo to dolu vodou, našili mi „náznaky rasizmu“ a „zovšeobecňovanie“ - čo je podľa mňa kravina. Skôr si myslím, že vadilo, keď som si pár krát som rypla v diskusiách názormi nezlučujúcimi sa s predstavami redakcie!

Blogovať som začala koncom minulého roka. Keď už, tak prečo trocháriť?, povedala som si a zaregistrovala som sa na blog.sme.sk - najväčší a najpopulárnejší slovenský portál svojho druhu.

Po publikovaní mojich prvých pokusov som knihovala spokojnosť – sama so sebou, že som sa odhodlala verejne prezentovať a spokojnosť s tým, že mi rastie čítanosť a karma, čo znamená, že moja slovenčinárka odviedla dobrú robotu, keď ma cepovala slohovými cvičeniami a môj dedko sa tiež pričinil - ľudia kvitovali iróniu a satiru, ktorú som po nikom inom zdediť nemohla.

Našla som si po dlhej dobe koníčka, ktorý ma chytil naplno, lebo štrikovať sa už v dnešnej dobe absolútne neoplatí – vlna je drahá a aj tak tie moje „deky“ už nikto v rodine nechcel nosiť. Vytešovala som sa teda na www.variniova.blog.sme.sk, kým nedošlo k prvému konfliktu s tamojšími adminmi a ich „subjektívnym“, anonymným! posudzovaním toho, čo podsunúť čitateľom ako zaručenú kvalitu.

Stalo sa, že článok, o ktorom som si myslela, že je z tých „lepších“, paradoxne nemal absolútne žiadnu čítanosť. Niežeby som bola nejaký „samožráč“, ale predsa len... Nikto z nás netúži písať si sám pre seba. Zistila som, že článok presunuli (bez upozornenia) do rubriky Próza (takmer mínusová návštevnosť). Vraj je neosobný a nekonkrétny. Oponovala som - bol to blog inšpirovaný mojou prácou a osobne som v ňom účinkovala. Po vyhrážke, že im (adminom) nájdem na každej ich stránke blogy, ktoré sú omnoho „prozaickejšie“, ma milostivo zaradili späť do rubriky Rôzne, ale, už som asi bola „zapísaná“.

Išlo to dolu vodou, našili mi „náznaky rasizmu“ a „zovšeobecňovanie“ - čo je podľa mňa kravina. Skôr si myslím, že vadilo, keď som si pár krát rypla v diskusiách. Ani netreba písať o politike, stačí ju sem tam okomentovať názormi nezlučujúcimi sa s predstavami redakcie. A už som, aj s mojím blogom, celým cakomprásk, trónila „mimo výber Sme“! A odtiaľ sa vyhrabať je scifi, nepoznám nikoho, koho by vrátili „do hry“. Zato viem o mnohých, ktorí to vzdali a prestali na Sme publikovať.

Všetci blogeri vieme, že práve titulkou a prezentáciou na hlavnej stránke webu sa chleba láme a najväčšia šanca na to, aby novinka „zabrala“ je práve jej podpora a prezentácia. Lenže tá závisí od toho, či „poslúchate“, alebo nie!

Možno som paranoik, ale možno nie! Nie som jediná, koho na Sme odstavili. Sloboda slova a názoru je síce u nás zatiaľ v platnosti, ale rozprávať si, konkrétne ja, môžem akurát tak doma, sama pre seba.

Na iDnes sa mi to javí o niečom inom – tak, sa sem k Vám, hlásim do blogerskeho exilu! Akurát mám obavy, aby sa admini z iDnes nepýtali „kamarátov“ zo Sme čo som zač a nemali navzájom podpísaný nejaký pakt o nepríjímaní utečencov.

Možno moja čítanosť nebude o moc väčšia ani tu, ale aspoň si budem istá, že je to mojou neschopnosťou a nie preto, že ma niekto postaví do kúta a kvôli mojím názorom mi zavrie hubu.

Nie som sama, kto sa sklamal, stačí si do googlu hodiť heslá cenzúra, manipulácia, mimo výber a pripísať slovíčko Sme. Jeden konkrétny tip na záver - „kolega“ takmer dokonale vystihol, ako to vyzerá v súčastnosti so slovenskou žurnalistikou http://www.mordechajkapusta.com/2013/12/normal-0-21-false-false-false-sk-x-none.html.